~~ Laudatio
Vzhľadom na to, že v teórii slovenského komiksu nezastúpiteľný Kamil Kurčák sa z osobných dôvodov k tomuto komiksového kúsku nemohol vyjadriť, dovoľujem si na počesť uvedenia Posledného stretnutia s Kamilom Kurčákom v Galérii Kabinet v Brne, ale i na počesť uzavretia tamojšej výstavy Generácia nula drobný posudoček.
Admirál Kolenčik sa podujal na ľahkú úlohu: vzdať hold svojmu idolu. Ešte viac si ju zľahčil tým, že hneď svoju prvú komiksovú poctu prvej a jedinej osobnosti slovenskej komiksológie nazval Posledné stretnutie s Kamilom Kurčákom. Keď nedávno objaveného komiksového odborníka, o ktorom sa myslelo, že snáď už ani neexistuje, pasuje na dávno zabudnutého umelca, rafinovane tým naznačuje svoj odstup od zbožňovanej bytosti. Kto pozná Kamila Kurčáka, vie, že vtierať sa do jeho priazne by bolo úbohým gestom. Admirál sa však do príbehu vkladá celou svojou (zjavne defektnou) bytosťou, hľadá a zapisuje si odpovede na existenciálne otázky, až napokon precitá v predtuche nenahraditeľnej straty. Kamil Kurčák je chvalabohu ešte stále medzi nami, no ak si jeho nostalgický odchod v závere diela spojíme s jeho odchodom z komiksovej scény, ku ktorému raz musí dôjsť, niet tragickejšieho konca. Týmto kúskom sa Admirál, pravdaže, vystavuje nepochopeniu a možno aj odsúdeniu z radov fanatických Kurčákových stúpencov. Tých, ktorí nikdy nepochopia, že veľkosť postavy spočíva v jej amplitúde. On vlastne mýtizuje Kamila Kurčáka jeho demýtizáciou. Pri všetkej redundantnosti axióm nerezignuje na floskuly, avšak najväčší koán dosahuje demagogickou kataklizmou v konjunkcii s fatálnosťou rétoriky a mizanscény. Preto som presvedčená, že všetci by mali Kamilovi Kurčákovi povedať svoje áno. (Netvrdím, že rovno pred oltárom. Tam by som mu rada vystačila sama.)