V roku 1979 natočil film Oblomov ruský režisér Nikita Michalkov. Vnuk maliara, syn autora textu ruskej hymny a brat talentovaného režiséra, okrem toho vynikajúci aj ako herec, preukazuje svoj talent viacerými snímkami: Nedokončená skladba (1976), Päť večerov (1978), Oblomov (1979). Je stúpencom tímovej práce, „hereckého filmu“ a človek zakladajúci si na scénografickej zložke. Postmoderna. Toľko encyklopédie. Zaujímavý je ale aj fakt, že sila šľachtických koreňov nestratila svoju váhu ani v časoch „Boľševika“ a Michalkovci v tejto dobe robia a točia, čo sa im zachce . No títo chlapci sú aj šikovní.
Keď som hľadal v knihách význam ruského – Oblomov našiel som tam nasledovné: človek nechcený, povaľač, hanba spoločnosti, povedali by sme „loser“. A naozaj, už v prvej scéne náš hlavný hrdina pomaly a zoširoka rozvíja tak rutinnú záležitosť ako je vstávanie. Spolu s verným a beznádejne strateným sluhom, sluhom poznajúcim pánove maniere a Achillove päty, drzo ich zneužívajúcim ale milujúcim. Stačí týchto pár neunáhlených minút a náš Oblomov je jasný, on je Rusko, on je tým veľkým, neobratným, niekedy naivným a hanblivým dieťaťom. To decko je však veľmi citlivé, hlboké a priateľské. (Aj on vo vnútri bojuje so svojou nákazlivou pasivitou a lenivosťou). Ak ho niečo v živote napĺňa, je to silné, časom poznačené temer bratstvo s majestátnym a hrdým Stolzom (ajhľa ďalšie hranie sa s menami). On je zas tým protipólom, silným a šikovným svetobežníkom, ekonómom, vodcom a zvodcom. Veď protiklady sa priťahujú. Za všetkým je matkina smrť, drsná výchova otca, láska sprostredkovávaná len služobníctvom a priateľmi, všetko nevymazateľné črty a minulosti postavy, background, ktorý vysvetľuje takmer každý jej pohyb. Lebo je tu ešte čas a ľudský vývoj v ňom. Zo začiatku som myslel, že Michalkov nechá Oblomova stáť v čase, slimačím tempom mu dovolí ukrajovať z vlastnej cesty. Ale jeho energický potenciál driemajúci kdesi pod vankúšom alebo v nesmrteľných víziách s matkou spolu so Stolzovým rafinovane zaodetým bičom dodajú jeho bledej tvári a životu tiež konečne živšiu podobu. La Femme Fatale.
Setting: Aristokratické prostredie devätnásteho storočia v centre Petrohradu ale aj ruského vidieka, kvitnúcich brezových lesov a nekonečných zasnežených plání, niekedy zbytočne strojené správanie a bontón, to je zas kus autora, príbeh posadil do svojej kasty, možno do svojho vlastného života, do jednej z jeho epizód. Veľmi vydarené reálie. A k tomu všetkému Rachmaninov. Písať o kultúrnom odkaze bude zbytočné, ale predsa. Rusko je v súčasnosti pod obrovským tlakom, bremeno minulosti zatienilo to najdôležitejšie, ľudskosť a človeka. Možno trendy tejto virtuálnej doby, možno padajúce hodnoty a klišé konzumnej spoločnosti spravili zo studenej vojny studený obraz. Je to strašná hlúposť. Veď kto z nás kedy jedol teplý koláč do kolien zaborený v snehu?
Katarzný záver? Ani nie, príbeh neriešil hriech minulosti, pokojne a bez veľkého kolísania plával časom. Ono v podstate nebolo ani čo čistiť. Deti sa veselo hrajú na dvore nejakej gubernie. Či je nakoniec Oľga šťastná, či život ako podľa švajčiarskych hodiniek nie je len trvanlivý odvar v porovnaní s poetikou a naturizmom snílka Oblomova rozoberať nebudem. Tajomstvom ostáva pre mňa len jedno: Je Oľga celu dobu zaľúbená do Stolza a Oblomov len náplasťou, čo vedia obidve strany? Je táto Stolzova „výchovná“ hra naozaj v prospech priateľa?
Myslím, že film je úspešný vtedy, ak miera stotožnenia divákov s hrdinom naberie veľký rozmer. My humanoidi sme egocentrickí, v postave hľadáme seba, svoje utrpenie, svoje sny, čím si niekedy dokazujeme svoju jedinečnosť, pochutnávame si na vlastnom ľutovaní. Detailnejšie vykreslený hrdina, jeho vývoj, dominantné vlastnosti a city. V tomto prípade nenaplnená láska, sympatie ku Stolzovi a priateľstvo dvoch ľudí.
Estetizované zábery v televíznej kvalite voňajú presne tou istou dobou, kedy asi film prišiel do kín. Je to fajn, ilúzia doby je o to silnejšia, ale stará poškrabaná 35-ková kópia tohto filmu by mohla pokojne ležať v každom školskom archíve.
Epilogue: Keď som letel asi pred niečo vyše rokom z Moskvy od môjho vynikajúceho priateľa domov, mal som presne ten istý úsmev na tvári ako po tomto filme. Možno trochu infantilný, ale úžasne úprimný. Etot vsjo.
