Film Veľké oči majú strach sa začal točiť vo februári 2002. Bez peňazí s jednou vhs kamerou a pár kamarátmi. Scenár bol v hrubom náčrte a k rozpracovaniu jednotlivých scén sa pristupovalo postupne, tak ako prichádzali na rad v chronologickom natáčaní. "Prvotným zámerom bolo vyjadriť istý silný pocit, ktorý som ináč nevedel popísať, len som cítil, že pri točení sa zhmotňuje" hovorí autor filmu Julo Bosák. A tak sa, hoci s dobrým zámerom, stalo, že film nie je celkom kompaktný, alebo niektorým divákom môže prekážať nejednoznačnosť deja. Ale pocit v ňom je. "Časom sa mi zdalo, že sa ten pocit vytráca, ale ku koncu sa opäť objavil a myslím, že nakoniec ho tam aj cítiť. Viacerí ľudia, čo film videli hovoria o tom, že to na nich istým spôsobom zapôsobilo a nútilo ich to zaoberať sa ním. A to je výborné."

Po rôznych útrapách, o ktorých by vám mohol Julo rozprávať celé hodiny sa film nakoniec dostal na plátno filmového klubu Cinefil v Košiciach.

Po plagátovej kampani, kampani na zion.sk, správičke v tlači a rádiu flash sa 24.4. zišlo v Cinefile vyše 350 ľudí, takže bolo vypredané a ľudia stáli na schodoch. "Bral som to v pohode, ale keď som videl tých ľudí, tú dlhú radu na lístky, znervóznel som. Začal som totiž tušiť, že tento film nie je vhodný na masovú konzumáciu, podporenú očakávaniami ´košického trainspotingu´." Sála bola plná, ľudia čakajúc žmolili v rukách libreto, ktoré oznamovalo aj sprievodné akcie a čas plynul a nič sa nedialo. Až napokon hlavný predstaviteľ filmu Matúš Gomolčák vystúpil na pódium a privítal divákov a povedal, že všetci účinkujúci hrali a spolupracovali na filme bez nároku na honorár, za čo im patrí vďaka. A začalo predstavenie.

Svetlá zhasli a silné svetlo z projektora sa zmenilo na obraz zemegule pomaly sa točiacej v čiernom vesmíre. V rohu bolo vidno logo STV a v hľadisku sa ozývali prvé pobavené hlasy. V pozadí bolo počuť streľbu, výbuchy a hlas Georga Busha juniora. Nakoniec padla na Zem zápalná fľaša a svetlá sa znovu rozsvietili. Bolo nám vysvetlené, že išlo o protest voči vojne. Nasledovala krátka báseň v podaní Peťa Takáča s klavírnym doprovodom Adama Bosáka. Hľadisko šumelo očakávaním samotného filmu, ktorý sa mal každú chvíľu začať. Svetlá opäť zhasli a začal sa film.

Film otvára dosť dlhá scéna, v ktorej sledujeme prehadzujúceho sa hlavného hrdinu, ktorý nie a nie vstať z postele. A zároveň sme zistili, že film bude mať aj slovný doprovod z hľadiska v podaní vyvrheľa "potkana", ktorý vykrikoval komentáre k jednotlivým scénam. "Niektorí ľudia si mysleli, že sme si ho zaplatili, aby to robil, ale myslím, že skôr rušil, ale nakoniec aj to patrí k životu, o ktorom bol aj film, takže.." Film plynul a jednotlivé scény vyvolávali u divákov rôzne reakcie. "Dosť som sa trápil, potil som sa a bolo mi ťažko, hlavne vtedy keď som vedel, že teraz bude nejaká dlhšia scéna, ktorá práve neoplýva dynamikou, alebo malo prísť niečo, čo nebolo až tak dobre spravené. Cítil som, že ľudia prahli po akcii, po intenzívnejšej stimulácii. Ale nakoniec som bol milo prekvapený, že hoci pár ľudí odišlo, väčšina zostala a nakoniec prišiel aj potlesk, dokonca dva krát." Totiž film sa nekončí titulkami, ale pokračuje akýmsi epilógom, čo ľudia nečakali a niektorí odišli, iní už stáli na schodoch k východu.

Po filme sa ľudia rozpŕchli a na plátne sa objavili zábery z natáčania a začala sa pripravovať skupina Jelly Belly, ktorá aj robila hudbu do filmu. Keď boli pripravení, v sále už nebolo nabité, ale atmosféra bola tým pádom komornejšia a intímnejšia. Tak napokon aj pôsobil celý koncert skupiny. Hudbu podporila aj projekcia rôznych záberov priamo na hudobníkov. "Nič som nevidel, lebo mi ten projektor celý čas svietil priamo do očí, a tak som sa väčšinou snažil nepozerať do hľadiska..", povedal Boris Kuruc frontman skupiny, "..ale bolo to lepšie ako hrať so zapnutým svetlom". Potkan ostal aj na koncert, ale tu už narazil na nevôľu kamarátov skupiny, ktorí ho nepustili na pódium zaspievať si. Po dobrej hodine chill outového koncertu sa akcia skončila a ľudia poodchádzali. Poskladala sa aparatúra a šlo sa domov.

"Väčšina ľudí stále opakuje veľmi podobné postrehy, akože kamera a strih sú výborné, hudba je výborná, herecké výkony sú v pohode, niektoré lepšie niektoré naopak, ale málo kto chváli dej, väčšinou práve naopak, málo kto ho totiž chápe. Ale celkovo sú ohlasy pozitívne, že sa tu robí niečo také a snáď sa tu aj niečo rozbehne, nie len čo sa týka filmovania, ale celkovo takého kultúrneho vyjadrovania sa. Ale je aj pár ľudí, ktorí vidia v tomto filme niečo viac a naozaj to na nich zapôsobilo, čo je pre mňa naozajstným zadosťučinením, ale zároveň ma to trochu desí, že som sa takto odkryl" dodal na záver Julo.