Film je adaptáciou literárnej predlohy Gončarova. Okrem toho, že sa jedná o výbornú adaptáciu, je to aj film, ktorý dýcha a hovorí samostatnou rečou – nekopíruje totiž predlohu a otrocky neprepisuje motívy. Aj keď som Gončarova nečítala, nemala som pocit, že by mi to pri sledovaní filmu chýbalo, ako pri niektorých adaptáciách. Film žije svoj život, a hoci literárnosť sa prejavila najmä v dialógoch a komentároch, nie je to na škodu.

Film je rozprávaný rozvláčne. Už v prvých záberoch, keď sa dostávame do Oblomovho detstva, lepkavosť letného dňa a oblomovčina na nás zaútočia v plnej sile. Láska a prepiata citovosť sa mi zdá spočiatku nepochopiteľná, ale v priebehu filmu sa pochopenie mení na porozumenie. Ono, to s tým pochopením nie je také jednoduché. Michalkov sa podujal rozprávať široko koncipovaný príbeh: s vysvetlením začiatku, samotného stredu a konca. Vypomáha si retrospektívami, hlasom rozprávača a komentárom ich konania a zdôvodňovaním, prečo tak konajú. Zároveň s odkrývaním vrstiev postáv sa mení v divákovi (budem ale radšej písať: vo mne), tak sa vo mne mení miera sympatie k Oblomovovi a k Stolzovi, aj k Oľge. Nie je jasné, kto z nich má pravdu, ktorý spôsob života je ten správny, jediný a pravý. Kontrast jemného a do seba zahĺbeného Ilju Oblomova, večne spiaceho a nič nerobiaceho a hyperaktívneho pragmatického Andreja Stolza, ktorý cvičí a zdravo sa stravuje a žije spoločenský život je podstatným kontrastom, na ktorom som si uvedomila aj vlastné otázky ohľadom zbytočného človeka.

Dostala som sa teda ku kľúčovému slovu: zbytočný človek. Neviem kto tento termín vymyslel, ale je to veľmi krutý výraz, ktorý vo mne vzbudzoval nespokojnosť už na strednej škole. Kto o sebe môže s istotou tvrdiť, že nie je zbytočný? Že to, čo robí on je užitočnejšie ako to, čo robí niekto iný? Ktorý život je zbytočný? Je teda život zbytočný, keď niekto môže prežiť svoj život zbytočne? Neviem.

Keď som sa tak pozerala na Oblomova, jemného a krásneho v túžbe dosiahnuť hviezdy a pritom leňošiaceho a zožierajúceho sa túžbou zdvihnúť sa z gauča – vidiaceho zbytočnosť tejto snahy; aj ja mám v sebe kus Oblomova. Vidí sa mi zbytočné hnať sa za niečím, a strácať pojem o kráse. Ale robiť sa musí. Z ležania na gauči ešte nikto nevyžil. A mladí nádejní filozofi pohŕdajúci snahou o “normálny život”?

Dnes by taký Oblomov ležal pred televízorom a občasným návštevám by tvrdil, že niet zmyslu života, všetko je len ilúzia a treba zmeniť beh sveta, aby sa dospelo k náprave. A prepol by iný kanál. Ak by bol nútený opustiť teplo vlastnej obývačky, tak ako to musel urobiť Oblomov pod vplyvom silnejšieho Andreja, možno by sa zrútil už pri prvej návšteve trans-party alebo Hypermarketu Tesco.

A možno by chodil na vysokú. S odretými ušami by robil skúšky, úzkostlivo by dodržiaval pravidelný rytmus spánku a nevybočoval by z trasy električka – internát, veľa by čítal a hĺbal o živote, ktorý nikdy neokúsil a občas viedol učené debaty o zmysle života. Bol by zbytočný?

Áno, tento film je stále aktuálny. A nielen polemikou o zbytočnom človekovi. O praktickosti, zdravej výžive a podobne. To je len jedna rovina. Tými ďalšími sú láska, výchova, rodina, priateľstvo. Tak rozdielne povahy Ilju a Andreja sa dajú skĺbiť len cez silný pocit priateľstva a lásky. Cez príchylnosť človeka k človeku, spoločné detstvo, veľké ruské srdce. Lebo Oblomov má ruskú dušu ako step.

Pojem ruská duša som poznala už dlho. Ale až keď som si prečítala Idiota od Dostojevského, pochopila som zlomok z toho veľkého srdca, čo nosí v srdci Rus. Možno je to hlúpo napísané, ale čosi na tom predsa je. Veľkosť citu sa snáď nemeria národnosťou, širokosrdcí ľudia sa nájdu v každej zemi, no ruská duša vyjadrená slzami, silnými gestami a vodkou má čosi do seba. Oblomov sa rozplakal pri pohľade na strom, keď si uvedomil, ako dlho je na svete. Miloval tak veľmi, že potreboval týranie milovanej i seba, aby sa s tým zmieril. Keď bol šťastný, všetko naokolo žiarilo. Aj jeho sluha, aj priatelia zmäkli láskou k nemu. A Stolz? Napoly Nemec a napoly Rus? Musel sa prispôsobiť tvrdým otcovým požiadavkám a zabudnúť na zmäkčilosť v srdci matky a susedov. Kde asi zakopal spomienky? Bolesť?

A sme pri výchove: jemnosť a snovosť, v ktorej sú zahalené spomienky na Oblomovku mi pripadali až neskutočne. Ale asi mal Oblomov takéto detstvo – milujúca matka, nepraktický otec, úzkostlivá závislosť na láske a obdive blízkych. A potom všetci spia. Je lepši milovať a spoľahnúť sa na silu lásky, že tá ukáže dieťaťu cestu, alebo ho napomínať a viesť ku boju so životom?

Neviem sa rozhodnúť, či sa príbeh končí tragicky. Oľgu predsa dostal Stolz a v jej pohľade po rokoch je trpkosť a ľútosť. Oblomov si zobral vdovu so siedmimi deťmi a zomrel, no jeho syn zavŕši príbeh výkrikom: “Prišla maminka!” beží cez zelenú lúku do stratena. Tak isto vítal Ilja kedysi svoju matku, keď sa vrátila z cesty. Nič sa teda neskončilo.