Čo si pomyslíte o knihe, kde je veľký boss riadiaci tieňovú ekonomiku štátu ovládaný ovcou ? A tá ovca si našla jeho telo ako vhodný materiál na vykonávanie vlastnej vôle ? Asi si pomyslíte, že autor sa zbláznil. Ešteže Haruki Murakami svoje fantastické ideje a informácie podáva šetrne a postupne. Niektoré sú totiž menej stráviteľné ako keby odrazu spoza vášho paneláku vzlietol trojhlavý drak.

Murakami začne krásne odprostriedku. Urobí ten zločin na čitateľovi, že ho vrhne do deja a nechá ho potácať sa medzi nevymedzenými postavami a dejmi, s neistotou a vo viere v zmysluplnosť toho všetkého. Hneď na úvod sa začne očarujúca prechádzka životom hlavnej postavy; priemerného tridsiatnika – a to skraja neúspechom manželstva. Jeho ľahostajné konštatovanie prehry. Rekapitulácia. Vlastná predstava o nudnom a neproduktívnom živote. Práca v maličkej reklamke. Listy bláznivého kamaráta z detstva Krysu. Nepochopiteľné črepiny odvšadiaľ. Chladné mrholenie, spomienky na more tam, kde už nie je, šumenie, volanie, znamenia, ktoré hlavný hrdina ani čitateľ nevie čítať – až raz. Áno, až do bodu, keď spozná ženu s nádhernými ušami. Inak je to všedné mladé dievča, ale po odhalení uší priam mysticky príťažlivé. A jej uši počujú, že sa deje niečo zvláštne. Ale až Krysova fotka oviec na úpätí hôr použitá v pripravovanej reklamnej kampani odštartuje ten pravý Hon na ovcu.

Dobrá kniha začína smrťou alebo samovraždou. Aj tu na začiatku zomrie Tá, čo spávala s každým. To je prvý človek, s ktorým sa zoznámime a ktorého hlavný hrdina opíše. Potom sa to z neho len sype.

Ovca. Kto je to ovca ? Nepochopiteľnosť inej strany sveta sa mi nepodarí zvaliť na japonskú kultúru. Iná strana sveta napokon nie je krajinou vychádzajúceho slnka, ale krajinou ukrytou v človeku. Alebo ovca. Tajomná ovca s hviezdou na chrbte. Zmocní sa hrdinu, čitateľa, autora, Učiteľa, Krysu, Barana. Rozprávkové postavy, súčasné Japonsko, fascinácia skvelým rozprávaním, tkaním siete príbehu – to je hádam dosť dôvodov na nadšenie touto knihou. Celý čas som sa pýtala, aký bude koniec – tak ako v správnej detektívke s limitovaným časom na odhalenie pravdy – či bude triumfálny, či bude stáť za to. Nesklamal ma, hoci som očakávala čosi celkom iné.

V knihe sa priemerný občan necháva vtiahnuť do DOBRODRUŽSTVA a s ním aj čitateľ. Pracovník a človek bez vyhliadok na dobytie Antarktídy sa zapletá do sprisahania a je len na ňom, ako sa k nemu postaví. Prvá polovica knihy je predstavovanie fragmentov, druhá polovica ich miestami až neuveriteľné využitie. Náhoda, intuícia, správni ľudia na správnych miestach v správnom čase a napokon odhalenie temnej pravdy či úlohy vo vlastnom osude – to je odmenou i lahôdkou pre hlavnú osobu i čitateľa.

Okrem spomínaného nadšenia z príbehu Hon na ovcu poteší aj milovníkov atmosféry, lepšie povedané schopnosti vykresliť ju tak, že vás vtiahne do seba. Murakami necháva nielen pršať dážď a udierať o breh zabudnuté morské vlny, dovoľuje si historické odbočky, snehové búrky, detaily vzťahov, opisy postáv, temno, tajomno, duchov či bláznov.

O prijatí/neprijatí knihy rozhoduje u čitateľa hlavne miera a schopnosť akceptovať práve tie temné a tajomné prvky a záhady deja, zdanlivo nelogické vysvetlenia a nitky zbiehajúce sa do konečného odhalenia. Ak to však prijmete, to ešte len budete otvárať oči! Hon na ovcu totiž práve začína.