At War with the Mystics je asi prvým tohtoročným albumom, alebo aspoň jedným z mála, ktorý stojí mimo súčasného diania a nevracia sa ku koreňom. Hoci Flaming Lips sa majú kde vracať - za viac ako dvadsať rokov existencie už ponúkli nemálo gitarových albumov, takže u nich by držanie kroku s dobou bolo naozaj krokom späť. Technicky je tých gitár síce viacej, no nie štýlom, akým to dnes robí každá druhá kapela narodená pred rokom dvetisíc.

Ak sa The Soft Bulletin veľmi múdro označuje za Pet Sounds deväťdesiatych, tak nasledujúci Yoshimi Battles the Pink Robots ako aj novinka sú už čisté sedemdesiate. Čistý zvuk inštrumentov, piáno s gitarou v sterilnom súzvuku, vzadu nejaké klávesy a filkolins bicie, len občas niečo neživé alebo neživo znejúce. (Veľa veľa druhov žiarivých farieb, väčšinou pastelové tóny 60s psychedelie.)

Yeah Yeah Yeah Song (With All Your Power) je pekným začiatkom prvej jarnej prechádzky. Základ tvorí nasamplované "yeah yeah yeah" (vyslovovať "ja ja ja"), ktoré sa do nemoty opakuje - aké typické pre Flaming Lips, že na takej infantilnej hovadine hravo postavia dobrý song, ktorého skrátená verzia by mohla byť témou nejakého seriálu pre deti do troch rokov a do toho moralizujúci text "If you could [urobiť niečo dobré/zlé], would you do it?"

Wayne Coyne má stále v sebe veľký kus malého decka, ktoré vyvaľuje oči na ten zvláštny svet okolo a všíma si veci, ktoré dospelým unikajú. Dokonca aj keď politikárči, alebo sa pýta, čo príde po smrti, vôbec nerozmýšľa ako rock-star ťahajúca na päťdesiatku. A kým si tú sviežosť zachová, nebudú albumy Flaming Lips potrebovať rozsiahle vysvetľovačky o každom jeho kúsku pre menej bystrých, že čo to vlastne znamená. Album info na flaminglips.com odporúčam ako doplnok len kvôli opisu It Overtakes Me. Beťár jeden...