Rozprávačmi príbehu sú všetky postavy. Čitateľ si na striedačku prepožičiava oči raz jedného, raz druhého a tak sa jeho optika rozširuje o možnosť vidieť ale aj precítiť príbeh cez psychológiu všetkých zúčastnených. Táto technika poskytuje rozsiahly priestor na preskúmanie celého spektra pocitov a vzťahov. Výsledným efektom je viac „úvaha“, ako príbeh.

„Nechcem kosačku,“ povedal som. „Naozaj. Vďaka za ponuku.“
„Možno ju aj tak kúpim,“ povedal. „Bude tu a keď ju nebudeš chcieť, môžeš ju pre mňa za mňa darovať Armáde spásy.“
„Otec, ja nechcem kosačku,“ povedal som.
„Veď počkaj.“
„Nechcem vŕtačku, mikrovlnku ani sedan. Nechcem sezónne lístky k Indiánom. Nechcem malotraktor, udicu, ani termosku.“
„Ale, ale,“ povedal. „Nemusíš sa zlostiť.“
„Chcem vedieť, čo sa mi stalo. Prečo si neviem urobiť poriadok v živote?“

Domov na konci sveta možno chápať ako príbeh homosexuála Jonathana rozhodený medzi úzky okruh ďalších postáv, ktoré ho spolu s ním vyrozprávajú. Možno ho chápať, aj ako príbeh skupiny postáv. Záleží od toho, z akého uhla sa snažíme pochopiť látku, ktorú Cunningham rozoberá.

Hladkal som chumáčovité vlasy, ktoré boli kedysi také husté, že sa na nich dalo založiť manželstvo.

Zaoberá sa témami osudovo a tradične spätými s človekom,
- hľadanie, vytváranie vlastnej cesty, vlastného priestoru, rodiny, zázemia, lásky – ale v posunutých rovinách – u homosexuála, u ženy neschopnej vytvoriť si trvalý citový vzťah, u muža ktorý miluje aj jeho, aj ju.
Je to mix monológov, ktoré podávajú správu z vnútra.

Nečakanou nevýhodou moderného života je naše víťazstvo nad vlastným osudom. Sme povolaní, aby sme rozhodovali o mnohých veciach, takmer o všetkom, a sme dokonale informovaní aj o následkoch.

Príbeh sa dohráva sa koncom šesťdesiatich, začiatkom sedemdesiatich rokov v Amerike. Bobby je chlapec ku ktorému Jonathan v detstve pocíti telesnú, aj duševnú príťažlivosť. Obaja sú príliš rozdielni na to, aby udržali spoločné životné tempo. Jonathan odíde študovať do New Yorku. Bobby ktorého rodina tragicky zahynie zostane v Clevelande s Jonathanovými rodičmi. Bobby po čase neisto zistí, že sa zacyklil do života u Jonathanových rodičov, práce v pekárni a húlenia trávy bez známok ďalšieho posunu. Rozhodne sa odísť za Jonathanom do New Yorku. Lenže z Jonathana sa za tých niekoľko rokov mimo domova, vyvinula osobnosť s typickými príznakmi mladého homosexuála odtrhnutého od rodiny, ktorý sa snaží pretiahnuť svoju existenciu cez klasickú zostavu momentálne trendy filozofií a uchytiť sa v niečom, čo aspoň zďaleka pripomína pevný citový vzťah. Žije v neštandardnom emocionálnom zväzku so staršou ženou Clare, ktorá citovo aj materiálne posiluje Jonathanovu krehkú životnú istotu, zatiaľ čo on sa ponorí do výsostne fyzického vzťahu s barmanom Erichom.

„Kedysi som chcela byť roztlieskavačkou,“ povedala som im.
„Pred tým ako som sa rozhodla, že kašlem na to a pôjdem do pekla.“

Príchod Bobbyho do tohoto spokojne nespokojného spolku prevráti Jonathanovo „zázemie“ na ruby. Chvíľu sa spolu hrajú hru na fiktívnu rodinu Hendersenovcov, ale ich spolunažívanie sa čoskoro dostane do fázy v ktorej Jonathan stráca kontrolu nad svojimi emóciami. Pochopí, že miluje Clare aj Bobbyho a opustí ich.

Bez Jonathana som vo vlastnom živote strašil ako duch.

Nasleduje zmes citových búrok. Všetci traja si uvedomujú vzájomnú závislosť.
Záver príbehu prináša novú zmes „nevyhnutných“ bolestných rozhodnutí. Bobby, Clare aj Jonathan žijú spolu v dome ktorý kúpi Clare a vedú vlastnú reštauráciu. Bobby sa stane otcom Clarinho dieťaťa, ale vychovávajú ho všetci.

Príbeh ešte intenzívnejšie stavia na vnútornom prežívaní postáv. Je cítiť plynúci čas, nevyhnutnosť smrti, osamotenosť, domov na dosah ruky.

Bobby a ja sme pred ňou stáli zmätení, bez domova, bez plánu, posadnutí bolestnou, no chaotickou láskou, ktorá sa odmietala zamerať konvenčným smerom. Za nami hučala premávka. Nejaký ťahač zatrúbil na hydraulickom klaksóne, bol to monštruózny, zaoceánsky zvuk. Clare potriasla hlavou, nie nesúhlasne, len zúfalo.

Cunningham popisuje snahu Bobbyho, Jonathana a Clare zosynchronizovať svoje životy a nájsť zmysel vo výchove Clarinho dieťaťa. Ich príbeh dáva do paralely so smutným a nespokojným životom Jonathanovej matky Alice, tiež rozprávačky príbehu. Jej osud spätý s Jonathanovým otcom, majiteľom slabo prosperujúceho kina v Clevelande sa prepletá pomedzi osudy trojice hlavných postáv až po smrť Jonathanovho otca a začiatok nového Alicinho života.
Oba príbehy poskytujú pohľad na zvláštnu a zároveň prirodzenú neschopnosť ľudí prežiť život v primeranom zužitkovaní možností, ktoré ponúka.

„Chlapci, chlapci,“ vzdychne a uhne pred mojim bozkom.
„Sme to my ale perverzáci. Čudáci.“
„Pozri, nie sme naozaj o nič čudnejší, ako hociktorá rodina,“ ja na to. „Aspoň sa máme všetci radi. Nevravela si to aj ty?“
„Možno áno. Zhruba pred tisícročím.“
Dívam sa na jej vystrašenú starnúcu tvár. Myslím, že viem, čo Clare desí – stratili sme istú schopnosť vymýšľať si budúcnosť. Teraz postupujeme podľa plánu, ktorý vznikol celkom náhodne na hlavnej ceste v Pensylvánii. To, čo je dobré, sa dá predpokladať, a prekvapenia znamenajú zlé správy. Znovu priložím svoje pery k jej. Tento raz mi bozk opätuje. Jonathan ďalej prepína kanály a lenivo nás po očku pozoruje.

Téma homosexuality je v príbehu prepracovaná prirodzeným a úprimným spôsobom. Takmer dôverne známe situácie a mnipríbehy verne popisujú stav homosexuálov nielen vo väčších mestách Ameriky. Zaujímavé je sledovať postoj Alice, ako matky a vývoj jej snahy pochopiť synovu životnú situáciu. Cunningham si v Jonathanovi zvolil jemný a vnímavý charakter, popisuje inteligentnú a citlivú bytosť s nezvratnou neschopnosťou uspokojiť svoju túžbu po naplnenej láske a nájsť partnera, ktorý by pochopil jeho myslenie.
Vzťah k Bobbymu, ani k Erichovi ho intelektuálne nenapĺňa a čo nedostane od nich, kompenzuje u Clare. Ona jediná rozumie jeho myšlienkovým pochodom a prirodzene dešifruje Jonathanovu komplikovanosť.

Je taká zatrpknutá a tvrdá, presne, ako jej premenené ja, až sa vo mne zdvihne rebelantský kŕč šťastia. Je taká skutočná, je to Clare.

Príťažlivosť a blízkosť príbehu je založená na citlivom vykreslení detailov ktoré dobre poznáme z vlastného života, ale často ich ani nepomenujeme.

„Teraz sme niečím, neodveje nás vietor, ak niekomu z nás preskočí.“

Priamo nevyslovenou témou Cunningamovej knihy je aj homosexualita versus AIDS. Svoje vyvrcholenie dosahuje v závere. Jonathanov milenec Erich sa z príbehu na moment vytratí. Odíde do neznáma, ako množstvo ďalších Jonathanových milencov. Náhle sa však znovu objaví. Zmenený a chorý, ako súčasť zvláštnej rodiny Bobbyho Jonathana a Clare s dieťaťom. Dojemne, ale bez pátosu, so súcitnou človečinou pokračujú v nekonečnom budovaní domova aj s chorým, zomierajúcim Erichom. Nachádzajú sa v novej fáze, v ktorej ich milované dieťa prežíva obdobie nadobúdajúcej osobnosti. V tom zložitom vývinovom období má malá Rebecca onedlho prísť o jedného človeka ktorý ju miluje a neskôr pravdepodobne o ďalšieho. Vtedy jej matka v pokuse zvrtnúť cestu osudu do iných hmlovín, odstrihne citovo vrcholiaci príbeh v jednom z jeho obyčajne, nedokonalo ľudsky šťastných momentov...

„Svet sa môže každú chvíľu skončiť ,tak prečo by sme neskúsili mať všetko, čo sa dá?“

Vrátim sa ešte k tomu, čo som napísala na začiatku. Tento príbeh je v istom zmysle úvaha. Rozhodnutia postáv nespejú k žiadnemu dramatickému posunu, alebo k prekvapivému zvratu. Vychádzajú z vnútra, polemizujú s okolím, s tradičnými názormi na rodinu, s „formálnymi predstavami o šťastí“. Otvorene priznávajú iba dočasnú uspokojiteľnosť človeka, relatívnu pravdu a vrcholia v odvážnom pokuse vysvetliť snahu jednej ženy niesť zodpovednosť za svoje dieťa.

Sviežosti príbehu uberá trochu toporný slovenský preklad. Skúsený skiller čitateľ však určite po niekoľkých stranách príde na vlastný kód a prejde cez tento subtílny handicap bez ujmy na zážitku.