Nebolo veľkým prekvapením, keď prvý ročník ceny za pôvodnú prózu Anasoft litera vyhral Pavel Vilikovský. Aj tak sa však neviem zbaviť pocitu zadosťučinenia, že padol práve takýto verdikt. Možno bolo treba oceniť skôr veľký Mitanov návrat a jeho román Zjavenie, možno niečo úplne iné (aj keď neviem, čo by to tak mohlo byť), lebo veď Vilikovský teraz už ako dôchodca môže vari každým rokom vyprodukovať kus kultúrneho dedičstva a stále byť horúcim favoritom... Nuž Pán mu daj večné zdravie, zvlášť ak si tento dôchodca - tak, ako sa zastrájal - za utŕžené peniaze naozaj zakúpi čas na napísanie ďalšej knihy.

Nominovaná bola (v súčasnosti už nie tá najnovšia) kniha Čarovný papagáj a iné gýče s povinným vročením 2005. K výhre by jej postačilo aj zachovanie štandardne vysokého nadštandardu a nemusela by v kontexte autorovej tvorby nijako prečnievať. Ono stačí prečnievať nad ostatnými finalistami. No hoci sa to na prvý pohľad nezdá, táto zbierka poviedok sa čímsi nenápadným vyníma aj v rámci Vilikovského produkcie.

Pôsobí najmä ako dolovanie nepatrných spomienok na tie najtrápnejšie okamihy slávnych komunistických čias, na ktoré by síce bolo lepšie zabudnúť, ale ich trápnosť nám to (našťastie) nedovolí. A tak autor prifarbuje iróniou aj ďalšie obrázky z minulosti, len aby celkom neunikli našej pamäti. Táto kniha sa totiž číta plynulo, no ešte plynulejšie sa dá zabúdať na jej predchádzajúce odstavce, aby v pamäti spätne vystúpili len tie najdôležitejšie momenty (inak dôkladne schované) a atmosféra krásne napísaného textu, ktorú si možno navrátiť len opätovným prečítaním.

Zvláštne je radenie jednotlivých poviedok, ktoré zakaždým vrhá iné svetlo na už prečítané kúsky. V ďalších etapách vnímania akoby ešte dochádzalo k ich rafinovanému dopointovaniu v rámci celku. Vrcholom, ku ktorému vedú všetky nitky, je však jednoznačne poviedka Pán spomienok - najemotívnejšia, zjavne najautobiografickejšia a krásne nesentimentálna. Tematickou prípravou na ňu je svojou iróniou najvyhrotenejšia poviedka so skvelým názvom Gašpar, Melichar, Baltazárová. Svojím spôsobom tvorí Pánovi spomienok protipól: banalizuje smrť, prenikavo poukazuje na nevyhnutnú prítomnosť komického - aby prenikla ešte hlbšie. No a zároveň umocňuje záchvevy skutočného citu, ktoré sú u Vilikovského tak, ako v živote, vzácne, krátke a silné. Citový náboj teda prefrčí rýchlo, ale zasiahne presne.

Akokoľvek sa to autorovi nepáči, myslím, že zvlášť pri tomto prvom ročníku určitú rolu zohrala aj vyváženosť jeho doterajšieho diela (keby to bola hanba, tak nepoviem...). Čím vôbec nechcem spochybniť úroveň samotného titulu. Napokon, čo je najlepšie, cena sa bude opakovať, papagáj nie.

~

Ako bonus jedna z radu obvyklých Vilikovského rečníckych otázok: „Ktovie prečo sa Nemci tak podobajú našej predstave o Nemcoch. Žeby boli takí ohľaduplní a nechceli nás sklamať?“ Pavel V. je k svojim čitateľom veľmi ohľaduplný.