Sú mladí, sú nekompromisní, sú nespútaní a odvážni. Vydať sa tŕnistou cestou k nejasnému cieľu si vyžaduje bohatého ducha, pevnú vôľu a hlavne odhodlanie. A práve po odhodlanie nemusela skupina mladých umelcov, ktorí si hovoria Pacientárium, chodiť ďaleko. Rozhodli sa svojským spôsobom dokázať, že slovenský film má právo na život a že akoby mihnutím čarovného prútika sa môže naša kinematografia stať svetovou.

Ambiciózny projekt o medvedíkovi Solženicynovi vysoko prekonal svoj pôvodný zámer. Samozrejme, už pôvodná idea diela nespochybniteľne dokazuje, že Solženicyn nie je len bezduché strieľanie do vzduchu v domnení, že výsledok sa možno dostaví. Nie. Tvorcovia z umeleckej skupiny Pacientárium pristúpili k téme s absolútnou rozvahou, ba dalo by sa povedať, že až so zenovou pokorou.

Nie je náhodou, že v dobe veľkohubých produkcií, ktoré sem-tam zožnú vlažný potlesk niekde na hranici súcitu a sklamania, sa ako blesk z jasného neba zjavili títo mladí filmári, poznajúc cestu zo slepej uličky, v ktorej sa slovenský film práve nachádza. Prvý krát na seba upozornili filmom DIVÝ A HRAVÝ s podtitulkom Fussball Spielen, v ktorom sa im podarilo určiť konkrétnu diagnózu akéhosi dusna slovenskej filmárčiny. A to hneď v niekoľkých vrstvách.

Azda najdôležitejším prínosom je ich demýtizovanie prevládajúceho názoru, že na pľaci sa používajú najprv peniaze, až potom rozum. Pacientárium tu jednoznačne dokázali, že nie je nutné použiť žiadne z uvedeného, ba dokonca spochybňujú význam samotného pľacu.

Samotná postava medvedíka Solženicyna sa tu stáva formou média. Solženicyn, hoci plastová hračka teda na prvý pohľad neživý predmet, je paradoxne sám najplnší života. Zvyšok postáv tvorí iba akési pozadie pre bravúrnu šachovú partiu okolo medvedíka, ktorá je v pevnej réžii Pacientária. Hojne používaný efekt scudzenia je vlastne tiež iba zámerom. Hru na "oživeného" medveďa divák v momente príjme. Anonymné ruky vdychujúce život kusu ružového plastu sa v nepresýtenom množstve mihajú v obraze, no nie samoúčelne. Divák netuší (ani to vlastne nepotrebuje), kto stojí za Solženicynom a pohybuje ním. Aj napriek priznaniu, že ide o ilúziu (tento fakt sa veľa spiatočníckych režisérov pokúša maskovať manierizmom vizuálnych efektov), na príkladoch z každodenného života stále viac príjmame Solženicynov tlkot srdca. A zasa je to iba o postave, jej starostiach, motivácii a vášniach. Pacientárium presunulo slovenský film na hranicu reality a fikcie. Držiac prst na pulze doby, neváhajú objavovať nové, hoci aj za cenu riskantnej jazdy na čepeli roztínajúcej (a.) surovú a neskreslenú realitu vo forme DIY, (b.) nekonvenčnú formu fantázie na hraniciach ľudských možností a (c.) minimalizmus civilizmu, do ktorého jednoduchej rovnice si môžeme dosadiť vlastné pohľady a súvislosti s témou. Áno, ide o abstraktno vo svojej najčistejšej esencii, ktorého druhý plán na nás doslova vychrstne nekonečné množstvo asociácií.

V druhom pokračovaní s názvom Smrť Kamionistom, sa tvorcom podarilo nielen prekonať, ale podstatne rozvinúť ideu načrtnutú vo Fussball Spielen. Strhujúce výrazové prostriedky zostali zachované, ako dôkaz, že nová metóda nie je vecou náhody, ale má svoj záber a účinok. V predošlej časti exponovaná postava Solženicyna tu naberá nových rozmerov a dokazuje, že bohatosť jeho vnútorného sveta sa vyrovná tomu nášmu. Napriek tomu, Solženicyn ako postava prešiel zmenou. Latentná agresia vrcholiaca v sprche je tu znásobená a hľadá svoje opodstatnenie. Kým Solženicyn vo Fussbal Spielen odmeňoval, vo Smrti Kamionistom trestá. Tento krát akt nevykonáva sám, ale manipuluje svojim okolím a to so sarkazmom jemu vlastným. Azda jeho pantomimická forma komunikácie vytvára práve ten dojem netradična, no jeho vymotivované konanie až hrozivo presne pomenúva stav vecí každého súčasníka. Forma jeho komunikácie sa skladá z niekoľkých drobných pohybov, ktoré ale v kontexte deja jasne a úderne vtláčajú filmu pečať jedinečnosti. Mohlo by sa síce zdať, že Solženicyn by bez nahrávania na smeč vo forme prítomnosti hercov nebol schopný tlmočiť svoje myšlienky (na základe diváckej skúsenosti vedľajších postáv), no táto zdanlivá barlička sa v momente zmení na dopredu premyslený zámer. Už len samotný fakt, že tento dojem je iba obrátenú skutočnosťou dokazuje, že DIVÝ A HRAVÝ je dopredu premyslené dielo, určené ako bežnému publiku, tak isto aj náročnému divákovi. Vrstvenie tém zaručuje čo najširší záber v diváckej obci.

Nie náhodou sa Pacientárium rozhodlo zasadiť vyvrcholenie do chladného kachličkového prostredia. Citácia filmu Psycho (Psycho, A. Hitchcock, 1960) a jeho dobre známej scéne vraždy v sprche iba karikuje klišé, ktorého sa táto bravúrna scéna v posledných rokoch dožíva. Pacientárium postavili svoj zámer opäť vyššie, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Gradácia napätia vo svojej klasickej štruktúre v kombinácii s absurdnou zápletkou vytvára nové interpretačné roviny, nie náhodou týkajúce sa malosti človeka neschopného inovovať audiovizuálne vyjadrenie tak jednoduchej spoločenskej udalosti, akou je vražda.

Projektom DIVÝ A HRAVÝ sa už podľa názvu tiahne svieža zlatá niť, nezauzlená minulosťou, ani konvenciami. Potreba uchopiť niečo, čo je zdanlivo na dosah sa tu stala hlavným hnacím motorom, potláčajúc strach, že tie najdôležitejšie kroky sú tie najťažšie. Pacientárium, hoci nechtiac a nevedomky, vytvorilo nového národného hrdinu, niekoho, kto tu už dlho chýbal. Solženicyn, predstavený slovenskému divákovi na pozadí celej palety hravých filmových zložiek mnohých významov, je ťah, ktorý nechýbal o nič menej. Jediné, čo možno Pacientáriu vyčítať je, že u takto nepripraveného publika môže projekt pokojne vyvolať hystériu, čo sa dá – iste – vždy neľahko predpovedať. Napriek tomu je evidentné, že tendencia opatrnej reflexie a sebareflexie v ďalších pokračovaniach zabráni šoku, neporozumeniu, alebo nebodaj sklamaniu.

Slovenská premiéra filmov DIVÝ A HRAVÝ - TEIL 1: FUSSBALL SPIELEN, a DIVÝ A HRAVÝ - TEIL 2: SMRŤ KAMIONISTOM sa bude zrejme konať 17. 4. 2007 v punkovom filmovom klube 35mm FTF VŠMU (bližšie info čoskoro).

autor nie je študentom filmovej vedy)