Nemo registrujem od novembra 2005, kedy Kay zo Sunshine vybral ich Repeat to fade na CD k Živlu 26. Vtedy som to okomentoval nasledovne: keď nejaká kapela spraví takúto pieseň, môže sa bez výčitiek aj rozpadnúť, pretože to všetko malo zmysel. Nemo si však nedali povedať, fungujú ďalej a robia tým radosť rozrastajúcemu sa zástupu fanúšikov v Európe aj inde. Singel Car crash eyes, „druhý pilot“ z debutového čierno-červeného albumu Post human love obsahuje tri piesne, z ktorých na postľudskej láske nájdete len titulnú. Tá má z tria aj najväčšiu šťavu. Je to Nemo, akých chceme a akí by mali byť. Silná melodika s prímesou rockového rebelstva, synťáky prerývané gitarami, nadnášané výrazným hlasom frontmana Jamesa Cooka. Možno by mohli byť občas viacej špinaví, sem-tam pridať štipku spätnej väzby, ale to sú detaily.

Najslabším článkom je Erase – Escape, ktorá znie príliš typicky britpopovo. Dvojka skrátka nie je hudobne práve originálna, pripomína skôr Travis či iné béčkové kapely. Unavený gitarový doprovod a istý komediálny feeling doslova pochováva úvodný energiou pulzujúci syntetický riff à la IAMX a tým aj potenciál hitovosti. Niežeby každá vec musela byť hit.
Skladba Timebomb našťastie výsledný dojem zlepšuje. Príbeh muža volaného Sayonara otvára tlmená orientálna zvonkohra, po chvíľke zaváhania nasleduje podarený refrén, ktorý v repríze ešte znásobí nakopnutý záver, plne využívajúci zvukové možnosti kapely. Vzhľadom na mediálnu masáž zrejme nie som sám, komu sa v súvislosti načrtnutej epiky vybaví nedávny masaker vo Virgínii. Ale späť k veci.
Singel je doplnený recesistickým polo-live klipom Car crash eyes. Členovia kapely, navlečení v zaprášených sakách od babičky, pôsobia nielen staticky, ale aj akosi umelo. Statickosť je samozrejme zámer, viď koncept a obal singla, ale nemôžem si pomôcť, do vínova ladená koncertná časť klipu je omnoho viac kúl. Vizuálnou atmosférou sa podobá podarenému tarantinovskému kúsku od Urge Overkill.

Čo naozaj mrzí je paródia zabezpečenia proti kopírovaniu, o to viac, že Nemo vydávajú singel na vlastnom labeli DeepSee records, čiže vybrať vhodnejší systém bolo plne v ich moci. (Podobne ako veľakrát predtým, niektoré prehrávače nenačítajú nič, no grabber nemá najmenší problém CD skopírovať.)
Toľko k ukážke ambiciózneho londýnskeho indie-popu s čisto popovými presahmi, našťastie stále v hraniciach vkusnosti. Pokiaľ patríte medzi tých, ktorí sa chcú presvedčiť na vlastné uši, môžete tak urobiť v pondelok 28.05. v SubClube.