Vyšla ďalšia Pavićova kniha v slovenskom preklade. Chvályhodné. Čo sa týka obsahu, ťažko povedať, či je to „strhujúci príbeh otca a syna“, alebo obšírna halucinácia s podivnými (a pavićovsky typickými) fabulačnými prvkami. Znovu sa tu pracuje s časom, aj filozoficky, aj mysticky, aj neuroticky. V každom prípade sa od predošlých dvoch kníh, ktoré u nás vyšli nelíši v niekoľkých záležitostiach, takpovediac pracovných postupoch. Za á. Pavič znovu vsadil na formu, ako na sieť, ktorá drží celú vyšperkovanú halucináciu pokope. Tento krát to nie je forma slovníka, ani obojstranne napísaného príbehu, ale tarotové karty. Že ako? No? To je otázka. Za bé. Už zase schizoidné paranoje, podivné stihomamy, rozdvojené telá, pomiešané duše, sliny, diablove chvosty, pičky a podobne. Za cé, kto si z toho zapamätá aspoň mäkké f, môže si na vrátnici zionmagu vyzdvihnúť cenu. Zabitého otca.

„Najímajú mu dojky, akoby bol dieťa, a ženy, čo mu pasú uši, mu ešte večer vyrábajú zo svojho mlieka tvaroh, ba jedna mu ráno zakaždým vystrieka mlieko na nejakú kefku, ktorou si on potom čistí zuby. Po láske sa nepostaví na nohy skôr, kým si nevyfajčí za fajku tabaku. Svoje súložnice si nevodí na pochody, ale pri Dunaji sa vždy nejaká nájde a čaká ho. Teraz Haralampije Opujič, ten, čo ho naháňame, leží v tme, v tamtej veži oproti našej, zátylok si opiera o päsť a rozmýšľa. Z tých jeho myšlienok niekde niekomu hustne krv v žilách, alebo sa mu aspoň v spánku zastavuje dych. Ale mne nie. Ja sa nebojím. Ja vidím ako vrana v letu ošedivie.“