Obyvatelia krajín Južnej Ameriky nie sú žiadni latinos. Je to len západnou spoločnosťou vymyselný názov pre tento kút Zeme, a ten je príliš hrdý na to aby od západného sveta ešte niečo chcel prijať. Paradoxom týchto spoločností a ich samozvaných spravodlivých guerillovských odbojov, prísne sa držiacich marxistickej ideológie, je skutočnosť, že po desaťročiach nudnej a nezaujímavej letákovej propagandy, získavajú obľubu pomocou kreslených príbehov tiras cómicas, v našich geografických podmienkach známych aj ako komiksy a prirodzene aj ako pokleslý kultúrny vkus imperialistov.

Príčiny je možné dosledovať dve desaťročia naspäť, keď bolo medzi oligarchiou spoločensky neodpustiteľné neposlať svojich potomkov na prestížne a drahé univerzity v Spojených Štátoch. Nastupujúce generácie ministrov a úradníkov tvoria kvalitne vzdelaní absolventi týchto škôl. Naproti nim však s rovnakou akademickou výzbrojou stoja partyzánski commandantes, ktorí znudení študentskými kampusmi plynule prešli od kaviarenského revolucionarizmu ku praktikovaniu partizánskych vojen za účelom dosiahnutia absolútneho blaha pre všetkých ľudí na Zemi. V Spojených Štátoch sa však niektorí dostali ku Kapitálu len v komiksovej úprave a tomuto kreslenému fenoménu podľahli natrvalo.

Nezastrúhaná ceruza

Je možné vysledovať formálne podobnosti medzi tiras cómicas z rôznych kútov Južnej Ameriky. Neustále presuny, dočasné obydlia, špina a každodenný nedostatok zjednodušujú kresbu takmer na primitívne znaky a symboly. Absencia písacích potrieb spôsobuje neotesanosť liniek, ktoré sú vedené ceruzami, často však uhlíkom. Treba zabudnúť na farbu, strihovú skladbu či text vkladaný do bublín. Diel netvorí zošit, ale akási rola papiera, ktorej dĺžka zodpovedá našim ôsmim až dvanástim stranám. Jednu stranu tvorí jediný obraz, pod ktorým je text, lepšie povedané krátka legenda. Role papiera partizáni kradnú z lokálnych celulózok, tlač zabezpečujú na ručných tlačiarenských lisoch, farbu do nich si dokážu namiešať z bylín a plodov stromov. Distrubúciu zabezpečujú pomocou svojich spojok z dedín, v odľahlých častiach Venezuely či Ekvádoru, do ktorých nebola a nikdy nebude zavedená elektrina, a denná tlač sa do nich dostáva s trojmesačným oneskorením, tiras cómicas nahrádzajú tradičné spravodajské kanály, často aj učebné pomôcky pre malých školákov. Partizáni vyzbrojení vysielačkami sú informovaní omnoho lepšie ako miestni alcaldes s kalkulačkami miesto počítačov.

Niño de Che, Libertad, Triunfo

Najtradičnejším námetom je premena sveta na socialistickú utópiu. Autori zvyčajne používajú kontrapunkt - v troch štyroch obrazoch ukážu prehnitosť a skazenosť v niektorej západnej mocnosti (najobľúbenejšie sú Spojené Štáty), symbolizovanej často bezdomovcami, kurvami, narkotikami a peniazmi. V ďalších troch štyroch obrazoch nasleduje oslobodenie krajiny konkrétnou partizánskou armádou - zbúranie Bieleho domu, či továrne vykorisťovateľa, odťatie Bushovej či Blairovej hlavy mačetou (mačeta je totiž medzi juhoameričanmi považovaná za signifikantný artefakt jednoty a sily
juhoamerických národov) a príbeh vrcholí bájnymi obrazmi prosperity: úrodné polia, dostatok dobytka, šťastné tváre detí. Agrárny raj je v týchto príbehoch zobrazovaný často ako dokonale fungujúce jednotné veľkodružstvo.

Môžeme sa pobaviť na svojskej podobe trojaktovej štruktúry, ale nemyslím si, že bolívijskí guerilleros majú čas sa venovať po večeroch divadelnej či filmovej teórii. Ide skôr o euforické a intuitívne, často veľmi emocionálne a angažované osobné spovede mladých autorov. Kedže sa podpisujú pod svoje výtvory často len menom svojho oddielu, či pseudonymami ako Niño de Che, Libertad alebo Triunfo, je ťažké odhadnúť či jeden diel je autorom jedného partizána, či celej jednotky, nehovoriac o continuación, seriáloch, ktoré popisujú často dobrodružstva lokálneho commandanteho či odvážneho roľníka, El Guadañera, ktorý neohrozene zabíja členov kokaínových kartelov. Kvôli tejto anonymite je kresba i kvalita príbehov silne rozkolísaná, čo však čaru týchto komiksov len pridáva.

Výlučnosť krvi

Roľnícke povstania, dilema mladého muža utekajúceho do hôr, boj proti skorumpovanej armáde a silné kreslené ideologické vyučovanie sú ústredné piliere tiras cómicas. Kedže oddiely sú tvorené prevažne mužmi, príbehy sú plné machismu a, s veľkou dávkou eufemizmu, falocentrické. Oslava hrdinov revolúcie vykazuje v mnohých prípadoch latentnú homosexualitu alebo aspoň posadnutosť obnaženým mužským telom v bojovej akcii.

Nemenej populárnymi sú preto sicalíptico, vulgárne, erotické až pornografické kresby bez príbehu či ďalších súvislostí. Ide skôr o obrazy plné vášne, a energie kde sa z Pandorinej skrinky dostáva von zadržiavaná agresivita, dlhé mesiace celibátu a anatomicky najnepravdepodobnejšie sny. Je treba poznamenať, že heterosexuálne akty sú v menšine. Dlhý pobyt mužov medzi mužmi vyvoláva potreby zobraziť čo možno najväčšie množstvo nýmf a žiadostivých žien, alebo už spomínané chlapčenské telá ako dôsledok tajných lások medzi partyzánmi. Las Guerilleras, Chuchas a Casa de Putas sú najznámejšie lesbické continuación zobrazujúce erotické dobrodružstvá premenlivého počtu násilných partizánok, ktoré súložia nad mŕtvolami nepriateľov. Ide o skrytý odkaz výlučnosti juhoamerickej krvi; ženy sa radšej budú uspokojovať samé medzi sebou, akoby mali prijať cudzie semeno.

Úcta ku koreňom

Vedľajším produktom partizánského komiksu sú herencias, prepracované legendy o starých civilizáciách Toltékov, Olmekov, Inkov, Kečuov a mnohých ďalších, ktoré kedysi obývali zem Južnej Ameriky. Formálne sú však prepracovanejšie a komplexnejšie ako príbehy distribuované z hôr, preto sa predpokladá, že ich nepíšu partizáni, ale miestny disent, poschovávaný v malých dedinách vo vnútrozemí. Disentu sa herencias pripisuje z dôvodu priam až encyklopedického rozsahu vedomostí, ktoré autori do svojich diel vkladajú. Veď len pri vojenských pučoch v Paraguaji a Chile sa stratilo viac ako sto univerzitných porfesorov histórie, a nie všetci museli nutne zomrieť.

Herencias sa okrem svojej silnej antropologickej stránky vyznačujú aj značnou dávkou humoru. Kedže juhoamerické národy označujú za skázu svojich predkov španielskych konkvistadorov, každý diel je previazaný vulgárnymi narážkami na Španielsko, jeho zatopenie Atlantikom, kliatbami a doporučeniami nepodporovať španielsky turzimus. Obzvlášť zábavné sú obrazy, na ktorých starý indiánsky brujo (čarodejník) páli dres Realu Madrid.

Herencias spomínam preto, lebo aj keď nie sú súčasťou politického odboja, sú ním čo do distribúcie a formy rozširovania kultúrneho posolstva vyvolané a ovplyvnené. Zdravý patriotizmus, záujem o históriu a pýcha na vlastné tradície sa medzi obyvateľmi dá vypozorovať s príchodom prvých partizánskych komiksov a následne herencias. V barrios a favelách peruánskeho mesta Trujillo komunitní a humanitárni pracovníci prisúdili zníženie spotreby alkoholu medzi campesinami práve výchovným herencias, ktoré zobrazovali život pôvodného obyvateľstva bez aguardiente.

Komiks ako boj

Zatiaľ čo v západnych spoločnostiach slúži komiks ako spotrebný tovar slúžiaci k rozptýleniu a v intelektuálnych komunitách sa považuje za reflexiu spoločnosti či umenie, v juhoamerických krajinách, najmä v ťažko dostupných horských terénoch, pajonalách a džungliach slúži ku vzdelávaniu, slúži ako pevná reťaz, ktorá nedovolí zabudnúť na svoj pôvod, slúži ako kultúrna zjednocujúca zbraň proti odlišným zotročujúcim civilizáciám.