V NHL bola v roku 1994 prvá výluka, Peťo Bondra sa prišiel na dva zápasy ukázať na Slovensko, do klubu, z ktorého priamo vystúpal medzi bohov ľadového hokeja. Aj keď stará Stodola, štadión Ladislava Trojáka mal oficiálnu kapacitu 5100 divákov, dve tri tisícky navrch nie sú žiadnym preháňaním ani klamstvom. V meste bol Peťo Bondra, chystal sa na ľad a tribúny boli preplnené ešte pred počiatočným rozkorčuľovaním.

Prehrali sme dva päť s Trenčínom o to však nešlo. Sledovať raketu, ako trieli po ľade medzi starými kombajnami mi dodnes vháňa slzy do očí. Edo Hartmann si ešte len rovnal betóny a lapačku, že bude čeliť Bondrovej strele, keď Peťo už dávno švihom vymietol pipu a oslavoval gól so spoluhráčmi pri mantineli pod sektorom C, na ktorom som odsedel a odsledoval stovky zápasov jedinečnej organizácie Vežet Košice.

Keď bol Peťo blízko pri plexiskle, spolu s ďalšími divákmi sme vyliezli na okraj mantinelu a tľapkali sme ho a povzbudzovali ho. Skrátené povedané, viem aké to je dotýkať sa nesmrteľných.

Peťo Bondra ukončil svoju aktívnu kariéru pred 1000 dňami, hokej, skutočnosť aj svet sú odvtedy iné. Som šťastný, že svojho osobného krista (Depeche Mode venovali svoj hit práve Peťovi Bondrovi) som videl hrať len v najvyššom nasadení, že na súmraku svojich síl nebrázdil slovenské ihriská, že nemusel voliť medzi ruským nízkym daňovým zaťažením a najvyššou kvalitou športu.