Zájsť si v posledný novembrový deň na koncert múm v neznesiteľne dusnom berlínskom Volksbuhne bolo pre mňa tak trochu ako stretnúť po pár rokoch starého priateľa a zistiť, že sa síce dosť zmenil, ale páči sa mi rovnako. Už si nie som celkom istý pravým dôvodom, prečo môj záujem o múm pred dákymi štyrmi ochladol (odhadujem to na nejaký vágny dojem, že sa opakujú), no po tomto koncerte na tom príliš nezáleží.

Ako hors d'oeuvre sa podávali krajania Seabear, ktorí svoju tvorbu klasifikujú ako Indie/Experimental/Folk. Povedzme: Čuča, ktorý sa na rozdiel odo mňa vybral skôr na nich, sa mi ešte pred koncertom podarilo účinne podpichnúť, že vraj tam "počujem kotlík“ (vo foajé mi potom boli odvetou ironické poznámky, kde asi podávajú ten guláš). Pár efterklangovských momentov sa mi páčilo, ale asi nie je celkom na mieste, aby som túto kapelu s mne nepríliš lahodiacim zvukom hodnotil.

Múmu ubudlo aj pribudlo, ešte v roku 2002 odišla jedna z dvojiček Valtýsdóttirovie Gyða, aby sa mohla venovať štúdiu na islandskej Akadémii umení (toľko oficiálna verzia), na začiatku roku 2006 nasledovala Kristin Anna, ktorej výrazný detský hlas znie na nahrávkach Mice Parade. Okrem toho pod sólovou značkou Kría Brekkan vydala tento rok album v spolupráci s Avey Tarom, členom Animal Collective. Z pôvodnej štvorice zostali teda len Gunnar Tynes a Örvar Smárason, ktorí sa v štúdiu aj na pódiu obklopili množstvom nových spolupracovníkov. Do Berlína prišli o.i. s klasicky vyškolenou a freneticky aktívnou (všetky možné spolupráce radšej preskakujem) cellistkou a speváčkou Hildur Guðnadóttir. Ale radšej k samotnej hudbe: múm vykročili smerom k oveľa akustickejšiemu zvuku, než bol typický pre ich staršie nahrávky, a do rúk a úst brali skutočne všetko možné, na čom bolo možné vylúdzovať zvuky. V repertoáre prevažovali skôr novšie pesničky, ako napr. "Blessed Brambles" z posledného albumu.



Nečakal som síce zostup do temných priepastí depresie, ale toľká detská hravosť a bezstarostnosť väčšiny piesní a ich uvoľnenej, od snahy o dokonalú presnosť oslobodenej interpretácie ma predsa len trochu prekvapila. Každopádne príjemne. Výsledný dojem okrem inštrumentálnej pestrosti posilňovali aj komunitne pôsobiace vzťahy so Seabear, s ktorými sa navzájom hudobne podporovali, takže počet ľudí na pódiu spolu so (zrejme) voľne asociovanými priateľmi/groupies neustále osciloval kdesi medzi 7 a 15 (?). Tlieskalo sa, bľabotalo sa, pípalo, klepotalo a popri tom aj spievalo - presne takou usporiadanou kakofóniou bol aj singel "They Made Frogs Smoke ‘Til They Exploded" pridaný na samotný záver.



Morda bol nakoniec len ten odporne vydýchaný a prekúrený vzduch, čo nemecký kamarát neskôr komentoval élite poznámkou, že vraj čo som vo VOLKSbuhne čakal. No, vlastne nájde sa ešte jedna vada na kráse, ak ste tiež zatúžili múm uvidieť naživo, budete si musiet počkať: zdá sa, že momentálne sú ohlásené len štyri januárové koncerty v Japonsku.